Digitálny minimalizmus
Veľké upratovanie internetu
Mám rád túto dobu. Dobu informačnú. Dobu, keď môžeme poskytovať svoje služby na diaľku odkiaľkoľvek, keď sa staré symboly spoločenského statusu rozpadajú a do popredia ide sloboda. Sloboda byť kde chcem, kedy chcem, s kým chcem a ako dlho chcem. Nie budhistickým spôsobom a lá “nič nechcem, trpím len preto, že veci chcem”, ale spôsobom, keď aj chcem veľké veci, aj ich dosahujem, aj sa z toho teším.
Teším sa z kultúry, ktorá si prestáva ceniť hmotné paláce a cení si opcie. Opcia znie ako finančný nástroj, ale po slovensky je to jednoducho “možnosť”. Mať opciu na svoj čas, svoju polohu v čase a svoju spoločnosť, ktorou sa obklopuješ, sú opcie ďaleko cennejšie ako veľké majetky (ktoré človeka naopak často zbavujú ďalších možností).
Menší batoh
Som z tých, ktorí si nosili fyzický diár, ďalší zápisník, knihu, ktorú som čítal, a ak som sa blížil k jej koncu, tak aj ďalšiu v poradí, notebook, foťák, mp3 prehrávač, papierovú mapu a dokonca aj kompas. 🙃
Dnes vo väčšine prípadov funkciu všetkého z toho plní môj mobil (ktorému vďaka nárokom zhorí baterka tak za pol dňa 😄).
Ako malý som používal diskety, ktoré mali 1,44 MB. (Uložil som si tam jeden bitmap obrázok, ktorý som spravil v “Malování” - niekedy ani to.) Za môjho života sa z megabajtov stali gigabajty a z gigabajtov terabajty a zmestia sa do objemu priestoru, ktorý je zdola limitovaný snáď len praktickosťou - nemôže to byť až také malé, že to nechytím do ruky alebo stratím.
A zatiaľ čo fyzických predmetov v mojom okolí ubúdalo, pribúdali dáta…
Hory odpadu
Ako sa život a komunikácia presúvala online, záznamov pribúdalo. Každý email, každý chat, všetko sa to hromadí niekde v histórii. Neprišlo mi, že som veľký zberateľ. Ale vymazal som asi 11000 mailov počnúc niekde domácimi úlohami zo strednej školy. Chcem zrušiť Facebook, tak som si zo zaujímavosti stiahol celú históriu. 33,5 GB.
Myslel som si, že to bude tým, že som nahrával kopec videí, z ktorých každé malo stovky MB. Ale kdeže, v stiahnutých archívoch boli zmenšené tak na 15 MB. Mal som cez 4000 konverzácií. Niektoré len pár správ, niektoré tisíce správ. Všetko pôjde preč. Nechal som si 6,57 MB histórie konverzácie s mojou manželkou (nehrozí, že to niekedy budem celé čítať) a stiahol som si pár fotiek, ktoré neboli moje, ale bol som v nich označený.
Ani Boh nemá takú pamäť
Nechcem, aby to znelo zle, že podceňujem Boha v jeho schopnosti pamätať si veci. Ale každopádne je schopný nespomínať. V teórii je asi rozdiel medzi zabudnutím a nespomenutím. V praxi nie je.
"a na ich hriechy a na ich neprávosti viacej nikdy nespomeniem." (Žd 10:17)
Mysleli sme si, napísali sme, poslali sme v živote aj nejaké hlúposti? Určite.
Vždy som sa mal za úprimného človeka. “Čo na srdci, to na Facebooku.” Vždy som sa snažil byť dobrým vplyvom na iných. Nemal som temné rebelské obdobie života, keď by som chodil po nejak špeciálne zlých cestičkách. (Ibaže by som ho mal doteraz a neviem o tom. 😅)
Keď som v histórii videl moje prvé statusy na Facebooku, divím sa, že som to bol vôbec ja. Neviem celkom, čomu sa divím, teraz mám 31 rokov a vtedy som mal 15. Ale vtedy som sa mal za celkom vyzretého, teraz sa mám za celkom vyzretého, ale už by som za to svoje 15-ročné ja teda nepovažoval. 😄
Kamaráti možno budú namietať, že som zdieľal nie veľmi úžasnú fotku, ktorá snáď originál nebola ani zdieľaná celkom verejne. Ale to len dokáže moju pointu. Nikdy nevieš, kde to skončí!
Čo ak raz budeš kandidovať na prezidenta a nejaká tvoja žiarlivá ex zo strednej začne zdieľať tvoje správy z čias, keď si bol ešte debil? (Debili, ako vieme, už kandidovať nemôžu.)
Alebo ešte pravdepodobnejšie, prescrollovať profil až na samý spodok, skopírovať všetko a spýtať sa Chatu GPT “povedz mi pikošku”.
Komu by to aj napadlo v 15-tich rokoch, že sa nejaká malá americká sieť, ktorá sa ani nie pred dvomi rokmi “utrhla” z pôdy univerzít, bude živiť zneužívaním našich dát a sledovaním nás na každom kroku? Že sa pár firiem, ktoré sme vtedy začali používať ako užitočné zlepšováky v živote, stanú technologickými gigantami väčšími a bohatšími ako vyspelé štáty? Komu by napadlo, že tam budem mať raz zapísaný skoro celý život? Komu by napadlo, že príde umelá inteligencia, ktorá za pár sekúnd rozanalyzuje celý náš vývoj a správanie za dlhé roky? V roku 2008 som bol 8 rokov pred kúpou prvého smartfónu. Nemal. Som. Ani. Šajnu!
Veľké upratovanie
Maily a SMSky po sebe priebežne mažem. Instagram pošiel do večných lovíšť, Facebook bude nasledovať. Slovami Piláta: “Čo som napísal, to som napísal.” Späť to nevezmem. Na Telegrame som začal používať šikovnú fičúrku - miznúce správy. V každom chate ich nastavujem na rok. Čo nie je relevantné v priebehu roka, už väčšinou nebude relevantné nikdy. A prinajhoršom sa spýtam. Alebo zabudnem. Aj to sa stáva.
A tak upratujem. Bojím sa, že na mňa niekto niekedy niečo vytiahne? Možno by aj bolo čo, ale v tomto prevrátenom svete by som to na titulku bulváru aj tak nedal. Nestál by som ani za zmienku. Len by dokázali, že nie som dokonalý (ehm, to by malo byť jasné aj bez dôkazov), a že som býval horší (čo by len dokázalo, že sa postupne zlepšujem).
Slová sa zabudnú, papier sa rozpadne, ešte aj Boh nespomenie na zlé, ale zálohovaný cloud nezabúda naveky!
A to je bremeno, ktoré nechcem niesť. Nechcem sa ako 85-ročný dedko mučiť tým, čo som písal svojím láskam, keď som mal 20. Samozrejme, nemusím, ani ja nemusím spomenúť. Ale lepšie ani nemať na čo. Vidím väčšiu slobodu v tom, tejto opcie sa zbaviť. Vrátiť myšlienkam a spomienkam ich prirodzenú vlastnosť - rozklad v čase.